Iba jedno kliknutie myšou
Keď som bola mladšia, babka mi často rozprávala, že dôvera sa má ukladať na plecia ľuďom a nie strojom. Nedôverovala ničomu, čo bolo zložitejšie než Edisonova žiarovka. Rodina sa jej smiala – stará bláznivá starena, ktorá sa pomiatla. Až oveľa, oveľa neskôr som zistila, že ona jediná vedela o čom hovorí.
Toto je môj príbeh. Moja osobná spoveď z toho, čo sa môže stať, keď ste pre okolie neviditeľný, keď do vás každý hádže zošity a hlavne – keď vám urobia peklo zo života aj vo virtuálnej realite.
Po babkinej smrti sme sa presťahovali do Bratislavy plnej obrovských električiek, húkajúcich ľudí, zlodejov, vyznávačov rockových štýlov, zlodejov, výfukov z áut drzých vodičov a neskutočne veľa fastfoodov, schopných vyrobiť hamburger aj z okolo idúceho prašivého psa. A samozrejme, Bratislava bola i rodiskom pochybných sociálnych sietí. Miliónov sociálnych sietí.
V škole to bolo horšie než hrozné. Ak príde do školy pätnásťročná vyšportovaná peroxidová študentka, tak bude mať priam rozprávkový život na novej škole. Keď príde na novú školu pätnásťročná šedá myš z dediny, odmietajúc všetky „cool“ veci, ktoré práve letia, od druhu hudby až po materiál ponožiek, tak jej život nebude prechádzka ružovou záhradou. Ale ja som vedela do čoho idem a nepokúšala som sa to nijako zmeniť. Bola som, jedným slovom, uväznená v kukle ktorú som si sama zosnovala. Poctivo som sa učila, to hej, vždy som bola ten lepší priemer, ale ja hlúpa som si myslela že práve preto ma nechávajú na pokoj. Riadila som sa heslom ži a nechaj žiť. Myslela som si, že to platí aj opačne.
Projekt Rulezz bol nový, skvelý a mal budúcnosť. Šikovní študenti z tretích ročníkov vyrobili novú sociálnu sieť, ktorá fungovala na princípe neexistujúceho súkromia. Každý vedel kde ste boli, čo ste robili, s kým ste boli. Každý vypisoval veci o svojich spolužiakoch na spoločný chat room . Posielal tam fotky. Vo veľkom sa i ohováralo. Neviem, prečo som to urobila. Možno...možno preto, že som sa cítila po babkinej smrti taká osamotená, taká neviditeľná. Zdalo sa mi, že na internete budem krajšia, populárnejšia, lepšia. Že sa budem druhým páčiť viac, keď budem niekto vo virtuálnej realite. Preto to bolo taká jednoduché, pár klikou myšou a...moja nová totožnosť bola na svete.
Online: Leeni a Xabathia čas: 23:56
Leeni: Videli ste ju?
Xabathia: Koho?
Leeni: No tú novú. Tú...no tú.
Xabathia: Je otrasná.
Leeni: Videla si v čom chodí?
Xabathia: Nebuď na ňu zlá. To sa nosilo, keď som mala desať.
Leeni: Vieš, ale musíme ju chápať.
Karinka: Vy ste blbé, ona je tu tiež.
Leeni: No a čo? Hovorím si len svoj názor!
Xabathia: Nie každý je taký pekný ako my.
Karinka: Čo si o sebe myslí že je?! Že keď si tu urobí účet, tak bude vyzerať ako človek?
Xabathia: Počula som, že žijú pod jednou strechou s piatimi bratmi.
Leeni: Bože to je nechutné, predstav si, čo tam robia.
Xabathia: Toto si vystihla!
Karinka: Haló? Si tu? Ty nová?
Xabathia: Čo robíš?
Leeni: Áno, Karinka, povedz jej nech neškaredí naše mesto.
Xabathia: Počuješ ty krava? Vypadni z tejto školy!
Karinka: Chúďa, možno nevie písať.
Xabathia: Možno nemá počítač.
Leeni: Možno za to môžu tie vlasy ktoré jej zožrala koza.
Xabathia: Fuj, predstav si ten smrad.
Leeni: Ach baby...ja vás tak mám rada.
Xabathia: Počkaj, odfotila som ju na hodine.
Xabathia nahrala fotografiu (1)
Karinka: Och nie! To vážne je taká tupá?
Pamätám si, ako som vtedy prudko som zaklapla počítač. Slzy sa mi liali z očí keď som čítala tú konverzáciu. Čo som komu urobila? Prečo sa musia niektorí ľudia vyvyšovať nad druhými?
Pre každého jedného človeka je táto otázka dôležitá. Tvárime sa, že nevidíme, ako sa naša spolužiačka trápi, ako je čoraz tichšia. Možno každý deň vidíme na sociálnej sieti príspevok, ktorý ju zahanbuje, ktorý ju zosmiešňuje. Keď ju časujú tými najhoršími nadávkami, len preklikneme na iný odkaz. A prečo nič neurobíme? Prečo sa ďalej pozeráme na ten teror?
Možno mám na to odpoveď. V mojej predchádzajúcej škole som mala zázemie, mala som meno, bola som niekto. Ale ako náhle som prišla do modernej spoločnosti, kde sa posudzujú ľudia podľa výzoru, ocitla som sa na konci jej chrbtovej kosti. Štyri roky ma prenasledoval tieň tohto ohovárania, narážok, znechucujúcich fotiek a i vyhrážok. Nikto sa ma preto nezastal. Nikto mi nenapísal ani jednu správu na moju obranu. Pretože by to musel znášať spolu so mnou.
Teraz som preč, ale jazvy z mojej mysle už nezmiznú. Tá konkrétna konverzácia bola len jedna z mnohých ktoré sa nakopili, no často si kladiem otázku: Keby sa to niekto dozvedel... čo by sa stalo potom? Čo keby som to povedala učiteľovi? Čo keby sa to dozvedeli rodičia?
Poučenie: Nebuďme slepí. Hocikedy sa to môže stať aj nám.